Záhada vrieskajúcich lebiek.

25.05.2012 18:07
    Veľa príšerných zvykov v 1.stor. n.l. mali Kelti. Jedným z nich bolo stínanie hláv a uchovávanie lebiek. Hlavy svojich najúhlavnejších, ale pri tom najváženejších nepriateľov nakladali do cédrového oleja a uchovávali ich v úcte v truhliciach a vystavovali na obdiv ostatným.
Nenechávali si lebky, len ako vojenskú trofej, ale boli pre nich aj symbolom vešteckej, plodiacej, liečivej a tiež magickej moci. Neopatrovali ich iba ako talizman, verili, že hlava prechováva podstatu duše. Funkciu talizmanu mohli mať aj sochy hláv, ktoré Kelti zanechávali po sebe po celej Európe skoro všade, kam len prišli. Majú rôzne podoby. Dve, tri tváre, rôzne otvory, rohy a mnoho iného, ale sú aj také, ktoré sú, aj bez známky zvláštnych atribútov. Tieto hlavy mohli predstavovať aj určité božstvá. Niekedy používali na znásobenie magickej sily symbol odvracajúci zlo, a to falus.
Prečo, ale niektoré lebky v Anglicku kričia?
 
    Príhody s týmito lebkami boli zaznamenané vo viacerých anglických grófstvach napr. Yorkshire, Suffolku, Somersete, Sussexe, Cumbrii, teda vo väčšine grófstiev.
 
    Zvyčajne sa všetko pripisuje lebkám, ktoré strašia iba, preto, že boli oddelene od tela. Ale najviac kriku asi narobia ak ich chcete premiestniť z miesta, kde samé chcú ležať a ktoré si vybrali pre svoj odpočinok.
Najmladšiu zo sestier Griffitovych z Burton Angel Hall asi v roku 1600 napadol lupič a spôsobil jej zranenia, ktorým neskôr podľahla. Pred smrťou si vyžiadala sľub svojich dvoch starších sestier, že po smrti jej hlavu(lebku) postavia v dome v jej izbe na stôl. Sestry súhlasili, ale jej posledné želanie nesplnili a sestru pochovali. Onedlho v dome začal byť počuť krik a skľučujúce stonanie, ktoré postupne odohnalo z domu všetko služobníctvo. Až, keď sestru vykopali a jej lebku postavili na stôl, ako si to priala tak zvláštne zvuky v dome utíchli. Neskôr ktorási slúžka lebku vyhodila. Skoro okamžite sa začal dom otriasať a kvílenie nastalo nanovo. Prestalo až, keď sa lebka vrátila na svoje miesto. Nakoniec ju v jej izbe zamurovali a tam odpočíva dodnes.
 
    Zvláštnosťou je tiež, že niektorí verili, že keď lebku otca či deda po smrti zakopú pod vchodový prah domu tak bude ten dom ochraňovať a jeho múdrosť sa prenesie aj na ďalšie pokolenie. Niektorí uchovávajú tieto lebky aj ako rodové talizmany. Ďalší príbeh takejto lebky sa spája s Williamom Corderom, ktorý zavraždil svoju milenku Márie v Suffolku r.1828. Williama po tomto úctyhodnom skutku obesili a rozštvrtili. Lekár z Bury st Edmunds, ktorý mal výnimočnú záľubu v zbieraní lebiek, túto ukradol, vyleštil a následne ju uložil na jej posledný odpočinok do ebenovej škatule. Asi sa jej tam nepáčilo, pretože onedlho sa začali diať strašidelné veci. Svoj diel a teror v strašení si užil aj nasledujúci majiteľ tohto skvostu, až kým lebku nepochoval podľa kresťanských zvykov.
 
    Azariah Pinney sa koncom 17 st. vrátil späť do Anglie po tom, čo ho vyhostili s Karibiku aj so svojim čiernym sluhom, ktorý pochádzal z Malých Antíl. Ten však čoskoro zomiera a žiada svojho pána, aby jeho telo poslal a pochoval v jeho rodnej zemi. Pinney však odmieta zaplatiť prepravu tela a sluhu pochováva na neďalekom cintoríne. Čoskoro sa však začína strašný krik, ktorý neutícha ani po odriekaní všetkých modlitieb a tiež nepomáhajú, ani vyhánači duchov. Krik utícha, keď je černochova lebka umiestnená v dome Azariaha Pinneyho. Podľa legendy ten kto lebku z domu odstráni do roka zomrie a dom sa začne otriasať v základoch. Jeden s novoprijatých sluhov na statku lebku hodil do rybníka, ale v zapäti ho videli, ako s hrabľami ju loví späť, pretože ho začali prenasledovať hrôzostrašné zvuky. Aj, keď tento príbeh znie veľmi pekne, táto lebka nemusela ani patriť sluhovi Pinneyovcov, ale misionárovi otcovi Ambrosovi Barlowovi, ktorého roku 1641 popravili v Manchestri.
 
    Podobných lebiek, ktoré v Británii kričia je hneď niekoľko.
Pred smrťou vyslovil T.Broome z Chilton Cantelo želanie, aby jeho hlava zostala na gazdovstve. Hovorí sa, že majitelia sa jej snažili niekoľkokrát zbaviť. Iba bez úspechu. Vždy, keď sa ju snažili pochovať začali hrôzostrašné, ale pritom smutné zvuky.
Kričiaca lebka je, ale skutočne záhadného pôvodu, ktorá vraj spôsobuje spúšť, privoláva búrky či vyvoláva aktivitu poltergeista. Aj, keď sa po pochovaní takýchto lebiek útrapy skončili pre iné, to naopak nie je žiadne riešenie, pretože ako sa povrávalo, opäť sa zjavili v domoch, ktoré nechcú opustiť.
 
    Na Slovensku vieme zatiaľ len o jednom prípade vrieskajúcej lebky. Našla sa pri renovovaní pivničných priestorov koncom minulého st. v dome pod hradom Beckov. Lebku kresťanský pochovali. O pár dní na to v dome začali byť počuť nepríjemné zvuky, ktoré boli každým dňom výraznejšie a neznesiteľnejšie. Následne začali miznúť drobné predmety a znenazdajky sa objavovali úplne inde, ako boli pôvodne. Všetko to prestalo až, keď lebku vrátili na svoje pôvodné miesto v dome.
 
    Niektoré lebky môžu byť skutočne pamiatkou dávnych rituálov. Ako už vieme Kelti ich pokladali za sídlo duše a preukazovali im veľkú úctu.
Treba, ale priznať, že neexistuje ani jeden prípad kričiacej lebky, ktorý by obstál pred pozorovaním hociktorého lovca duchov.
 

Vanda Kanderová

Späť

Diskusná téma: ZÁHADA VRIESKAJÚCICH LEBIEK..

Neboli nájdené žiadne príspevky.